Job.
14.
„Dojekh manuš dživel ča sikra a hin les pherdo pharipen. 
Kvitňisaľol sar e kvitka a šučol avri, našľol sar o ciňos a na ľikerel avri. 
A tu, Devla, dikhes pre kajso manuš? Anes les anglal tu pro sudos? 
Ko šaj kerel le nažuže manušestar žužo manuš? Ňiko! 
Le manušeske hin dine leskre dživesa a tu rachines leskre čhona, tu leske thoďal o hraňici, save našťi predžal. 
Ma dikh pre leste, de leske te odpočovinel, medik leske na predžala o džives sar le robotňikoske, savo kerel e phari buči. 
Se the le stromos hin naďej, te les čhinena tele, barola pale a leskro nevo konaris zoraľola. 
Kajte leskro koreňis phurola andre phuv a leskro kmeňos merela andro prachos, 
soča voňinela o paňi, takoj pučinela avri a mukela o konara sar e nevi rastlina. 
Ale sar merel o manuš, ačhel te pašľol; phurdel avri peskro dichos, a kaj hino? 
Avke sar o paňi našľol andral o jazeros, sar o paňi andre jarka cikňol a šučol avri, 
avke the o manuš, te peske pašľiľa, imar na ušťela. Medik ľikerela o ňebos, o manuša pes na prekerena a andral peskro soviben na ušťena. 
Joj, te man garuďalas andro Šeol a mukľalas man ode, medik tut na pregeľahas e choľi! Ó, te man diňalas varesavo časos a paľis tuke pre ma leperďalas. 
Te varesavo manuš merel, či obdživela pale? Sako džives andre miri phari služba užarav, kana imar oda predžala! 
Akor tu vičinďalas a me man tuke diňomas anglal; igen kamľalas le manušes, saves kerďal le vastenca. 
Bo akor pozorinďalas mire kroki, ale na rachinďalas mange o bini. 
Mire bini zakerďalas andre andro gono a mire nalačhipena učharďalas andre. 
Ale avke sar o verchos rozperel a krušisaľol, sar pes e skala čhalavel pal peskro than, 
avke tu zňičines le manušeskri naďej; avke sar o paňi rozphagerel o bara a sar o zorale prudi len peha e phuv. 
Domareha les jekhvar a pro furt a mušinel te džal; čerineha leskro muj a bičhaveha les het. 
Te ela leskre čhaven pačiv, na dodžanela pes oda; te ena teledikhle, na džanela ňič. 
Šunel e dukh ča pre peskro ťelos a hin les žaľa ča vaš peske korkoreske.“