Job.
17.
„Miro duchos hino igen zňičimen, mire dživesa murdaľile andre, užarel man o hrobos. 
Pašal mande hin ča ola, ko mandar asan, a me dikhav, sar pre mande džan. 
Devla, počin vaš ma e zaloha, hoj man te premuken! Se ko aver pes vaš ma zaručinďahas? 
Vašoda, hoj tu lenge zakerďal andre o goďa, hoj te na achaľon, ma domuk, hoj mange te radisaľon. 
Vakerel pes: Te vareko vaš o love del andre peskre prijaťeľen, o jakha leskre čhavengre korisaľona. 
No akana o Del visarďa oda vakeriben pre mande anglo manuša; som oda, kaske čhungaren andro muj. 
Se o jakha mange slabisaľile le rovibnastar; o vasta the o pindre mande hin šukore sar ciňos. 
Ola, ko pestar keren spravodľiva, predaran a o ňevinna man odsudzinen sar bijedevleskres. 
No o spravodľivo pes ľikerel peskre dromestar a oda, kas hin žuže vasta, ačhela furt zoraleder. 
Ale te savore avľanas a ačhiľanas angle ma, na arakhľomas aňi jekhe goďaveres maškar tumende. 
Mire dživesa pregele, mire plani rozpele, a mek the oda, so kamavas andro jilo. 
Mire prijaťeľa phenen pre rat, hoj oda hin džives; phenen: ‚O švetlos hino pašes, kajte hin kaľipen.‘ 
Te miri naďej hin ča o Šeol, te mange lačharava o hadžos andro kaľipen, 
te phenava le hroboske: ‚Tu sal miro dad!‘ a le kirmenge: ‚Miri daj‘ abo ‚miri pheň‘, 
ta akor kaj hiňi miri naďej? Dikhel la mek vareko? 
Džala manca tele andro brani le Šeoloskre the miri naďej? Džaha jekhetane tele andro prachos?“